Slovensko sa neocitlo v jednej veľkej katastrofe. Odohráva sa tu niečo menej nápadné a možno aj nebezpečnejšie. Krajina sa síce navonok posúva dopredu, no jej schopnosť dobiehať vyspelejšiu Európu, poskytovať kvalitné verejné služby a chrániť vlastné demokratické inštitúcie slabne. Kedy sa tento vývoj začal, čo ho urýchlilo a kto zaň nesie politickú zodpovednosť?

Slovensko v roku 2026 nie je skrachovaný štát. Ekonomika nekrachuje, ľudia nie sú masovo bez práce a životná úroveň je vyššia než pred dvadsiatimi rokmi. Takéto konštatovanie je však iba začiatkom poctivej diskusie, nie jej záverom.

Skutočný problém spočíva inde: Slovensko nevyužilo obdobie, počas ktorého mohlo rýchlejšie dobiehať bohatšie krajiny Európskej únie. Namiesto modernizácie štátu si nieslo ďalej neefektívne zdravotníctvo, slabé školstvo, ekonomiku závislú od niekoľkých priemyselných odvetví a verejné financie nepripravené na starnutie obyvateľstva. Po roku 2023 k týmto dlhodobým slabinám pribudlo zrýchlené oslabovanie kontrolných inštitúcií, verejnoprávnych médií a mechanizmov právneho štátu.

Nejde teda o príbeh náhleho kolapsu. Ide o príbeh premárneného času a o okamih, keď sa pomalá stagnácia začína spájať s inštitucionálnou eróziou.

Krajina rastie. Prečo teda hovoríme o zaostávaní?

Hospodársky rast sám osebe nehovorí, či krajina napreduje dostatočne rýchlo. Rozhodujúce je aj to, ako sa vyvíja v porovnaní so štátmi, ktoré boli kedysi na podobnej štartovacej čiare.

Medzinárodný menový fond vo svojej konzultácii so Slovenskom z roku 2025 konštatoval, že približovanie životnej úrovne k vyspelejším členským štátom EÚ sa v posledných rokoch zastavilo. Zároveň upozornil na slabý rast produktivity, vysokú závislosť od automobilového priemyslu, starnutie populácie a potrebu dôveryhodnej fiškálnej konsolidácie.[1] Európska komisia podobne upozorňuje na slabý potenciálny rast, nedostatok kvalifikovaných pracovníkov a nedostatočné investície do výskumu, inovácií a ľudského kapitálu.[2]

To je podstata slovenského problému. Nejde o to, že by krajina vôbec nerástla. Ide o to, že rastie pomalšie, než by vzhľadom na svoju východiskovú pozíciu mohla, a v niektorých oblastiach ju susedia, pobaltské i balkánske štáty predbiehajú. Poľsko systematicky budovalo väčší vnútorný trh, infraštruktúru a diverzifikovanejšiu ekonomiku. Česko si udržalo silnejšie inštitúcie a vyššiu produktivitu. Slovensko zostalo mimoriadne odkázané na montážny charakter priemyslu a na rozhodnutia zahraničných centrál.

Automobilový priemysel priniesol pracovné miesta, export a technologické know-how. Chybou nebolo pritiahnuť automobilky. Chybou bolo správať sa, akoby tento úspech mohol nahradiť dlhodobú hospodársku stratégiu. Vlády nedokázali popri ňom vybudovať dostatočne silné domáce výskumné kapacity, inovačné firmy a prostredie s vyššou pridanou hodnotou. Na toto zlyhanie mali najväčší vplyv vlády Smeru, ktoré riadili krajinu väčšinu obdobia rokov 2006 až 2018 – vrátane rokov silného globálneho rastu.

Verejné financie

Slovenské verejné financie nezaťažili iba pandémia a energetická kríza. Tieto šoky boli reálne a drahé, no odhalili starší problém: štát dlhodobo prijímal trvalé výdavky bez trvalého krytia a odkladal reformy, ktorých politický výnos je vzdialený.

Rada pre rozpočtovú zodpovednosť opakovane upozorňuje, že bez ďalších opatrení verejný dlh smeruje k neudržateľnému vývoju. Jej odhady sa menia podľa prijatých opatrení a makroekonomického výhľadu, no základné posolstvo zostáva rovnaké: vysoké deficity v spojení so starnutím obyvateľstva vytvárajú vážne dlhodobé riziko.[3] Podľa údajov RRZ dosiahol hrubý verejný dlh v roku 2025 približne 61,4 percenta HDP a dlhodobá udržateľnosť sa opäť nachádzala v pásme vysokého rizika.[4]

Politická zodpovednosť je rozdelená, nie však rovnaká.

Vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera museli reagovať na pandémiu, rast cien energií a vojnu v susednej krajine. Časť mimoriadnych výdavkov bola nevyhnutná. Problémom bola ich nekoordinovanosť, slabé vyhodnocovanie účinkov a prijímanie trvalých opatrení bez vierohodného plánu návratu k zdravším financiám.

Vláda Roberta Fica po roku 2023 zdedila zlú fiškálnu pozíciu, ale nemožno ju označiť iba za jej obeť. Konsolidáciu postavila vo významnej miere na vyššom daňovom zaťažení a opatreniach, ktoré poškodzujú ekonomickú aktivitu, zatiaľ čo štrukturálne príčiny rastu výdavkov riešila nedostatočne. Navyše Robert Fico nie je nový aktér, ktorý by vstúpil do cudzieho príbehu. Jeho predchádzajúce vlády spoluvytvárali systém, ktorý v dobrých časoch rozdával, neinvestoval a nevytváral rezervy.

Zdravotníctvo: chronická kríza, ktorú pandémia iba odhalila

Slovenské zdravotníctvo sa už celé roky pohybuje v bludnom kruhu. Nemocnice sa zadlžujú, štát ich opakovane oddlžuje, no mechanizmus vzniku dlhov sa zásadne nemení. Lekári a sestry starnú alebo odchádzajú, ambulantná starostlivosť je v niektorých regiónoch nedostupná a pacient je príliš často odkázaný na osobné kontakty, trpezlivosť alebo vlastné peniaze.

Podľa profilu OECD a Európskeho observatória zdravotných systémov zostáva stredná dĺžka života na Slovensku pod priemerom EÚ a krajina vykazuje vysokú mieru úmrtnosti, ktorej možno predísť prevenciou alebo včasnou liečbou.[5] Pandémia situáciu dramaticky zhoršila, no nevytvorila personálny deficit, rozpad ambulantnej siete ani neefektívnu štruktúru nemocníc. Iba ukázala, čo sa stane, keď dlhodobo oslabený systém zasiahne mimoriadna záťaž.

Najväčšiu zodpovednosť za stav pred pandémiou nesú vlády Smeru. Mali dostatok času aj politickej moci na to, aby presadili reformu nemocničnej siete, transparentnejšie financovanie a silnejšiu primárnu starostlivosť. Namiesto toho sa krízy prevažne hasili dodatočnými peniazmi.

Vlády Matoviča a Hegera zasa nesú zodpovednosť za chaotické riadenie pandémie. Slovensko patrilo v jej kritických fázach ku krajinám s veľmi vysokou nadúmrtnosťou. Nie všetky úmrtia možno pripísať vláde, no nekonzistentná komunikácia, konfliktné rozhodovanie a strata dôvery mali reálne dôsledky. Pozitívom bolo zaradenie reformy nemocníc a investícií do Plánu obnovy. Jej výsledok však závisí od toho, či ju ďalšie vlády dokončia, alebo politicky rozriedia.[6]

Školstvo: najdrahšie úspory štátu

Ak štát roky šetrí na školstve, úsporu nevidno okamžite. Objaví sa neskôr – v nižšej produktivite, slabšej schopnosti inovovať, odchode talentu a rastúcej náchylnosti spoločnosti na manipuláciu.

Výsledky PISA 2022 ukázali, že slovenskí pätnásťroční žiaci dosiahli v čítaní približne 447 bodov, menej než v roku 2018 a pod priemerom OECD. Podpriemerné boli aj výsledky v matematike a prírodných vedách. Mimoriadne závažný je vplyv sociálneho zázemia na výkon žiakov. Slovenská škola často nedokáže znevýhodnenie dieťaťa zmierniť, ale skôr ho reprodukuje.[7]

Tento výsledok nevznikol počas jedného volebného obdobia. Je dôsledkom desaťročí nízkej prestíže učiteľského povolania, nedostatočnej podpory učiteľov, regionálnych rozdielov, segregácie a pomalých obsahových reforiem. Vlády Smeru mali na nápravu najdlhší čas, no školstvo sa nestalo ich skutočnou rozpočtovou ani politickou prioritou. Vlády po roku 2020 spustili kurikulárne a vysokoškolské reformy financované z Plánu obnovy, avšak ich účinok bude závisieť od kvality realizácie a kontinuity.[6]

Odchod mladých ľudí do Česka a ďalších krajín preto nemožno vysvetľovať iba vyššími platmi. Mladí odchádzajú aj za predvídateľnejším prostredím, kvalitnejšími univerzitami, funkčnejšími inštitúciami a presvedčením, že schopnosť je dôležitejšia než známosť. Keď štát stratí talent, nepríde iba o jedného daňovníka. Prichádza o budúceho lekára, výskumníčku, podnikateľa, učiteľku a často aj o ich deti.

Demografia nie je vina jednej vlády. Nečinnosť však politická je.

Slovensko starne a jeho populácia sa zmenšuje. Ide o širší európsky trend, ktorý nemožno pripísať jednému premiérovi. Európska komisia však vo svojej správe o starnutí ukazuje, že Slovensko čaká mimoriadne prudký rast pomeru seniorov k ľuďom v produktívnom veku.[8]

Politika nedokáže prikázať ľuďom, aby mali deti. Dokáže však ovplyvniť podmienky, v ktorých sa rozhodujú: dostupnosť bývania, škôlok a jaslí, stabilitu práce, kvalitu zdravotníctva a dôveru v budúcnosť. Rovnako dokáže vytvárať podmienky na návrat Slovákov zo zahraničia či na riadenú integráciu pracovníkov z iných krajín.

V tejto oblasti zlyhávali prakticky všetky vlády. Rodinná politika sa často redukovala na jednorazové finančné bonusy, migračná politika na strašenie a návrat talentu na marketingové výzvy bez zásadnej zmeny prostredia. Dôsledky sa pritom prejavia v dôchodkoch, zdravotníctve aj na trhu práce.

Oslabovanie právneho štátu

Ekonomická stagnácia a nekvalitné služby sú vážne. Najprudší negatívny obrat posledných rokov však nastal v oblasti právneho štátu a demokratických bŕzd.

Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018 nebola iba tragickým zločinom. Odhalila rozsah prepojení medzi podnikateľskými záujmami, politikou, políciou, prokuratúrou a justíciou. Následné vyšetrovania ukázali, že pod povrchom formálne fungujúceho štátu vznikli siete schopné ovplyvňovať jeho rozhodovanie.

Za vytvorenie prostredia, v ktorom tieto siete vyrástli, nesú hlavnú politickú zodpovednosť vlády Smeru. To neznamená, že každý ich predstaviteľ bol súčasťou trestnej činnosti. Znamená to, že strana, ktorá dlhodobo ovládala exekutívu a nominácie v štáte, zodpovedá za kvalitu systému, ktorý pod jej vedením vznikol.

Po návrate Roberta Fica k moci v roku 2023 už nejde iba o zanedbanie. Vláda v zrýchlenom režime presadila rozsiahle zmeny trestného práva, znížila niektoré trestné sadzby, menila premlčacie lehoty a zrušila Úrad špeciálnej prokuratúry. Európska komisia vo svojich správach o právnom štáte upozorňuje na riziká pre vyšetrovanie korupcie, časté využívanie skráteného legislatívneho konania, tlak na občiansku spoločnosť a otázky týkajúce sa nezávislosti verejnoprávnych médií.[9]

V-Dem zaradil Slovensko medzi krajiny so signálmi demokratického zhoršovania.[10] World Justice Project zaznamenáva problémy najmä pri obmedzovaní výkonnej moci a absencii korupcie.[11] Jednotlivý index môže mať metodické slabiny. Keď však rovnakým smerom ukazuje viacero nezávislých zdrojov a ich zistenia zodpovedajú konkrétnym legislatívnym krokom, nemožno ich odbiť ako politický názor.

Médiá a občianska spoločnosť

Demokracia nestojí iba na voľbách. Stojí aj na schopnosti médií kontrolovať moc, občanov organizovať sa a verejných inštitúcií konať bez straníckeho príkazu.

Reportéri bez hraníc opisujú slovenské mediálne prostredie ako čoraz nepriateľskejšie voči nezávislej žurnalistike. Upozorňujú na verbálne útoky politikov, slabú ochranu novinárov, koncentráciu vlastníctva a politizáciu verejnoprávneho vysielania.[12] Premena RTVS na STVR, zmena spôsobu riadenia a predčasné ukončenie mandátu pôvodného vedenia vyvolali oprávnené pochybnosti, či cieľom reformy bola lepšia verejná služba, alebo väčší politický vplyv.

Rovnaký vzorec vidno vo vzťahu k mimovládnym organizáciám. Kritická občianska spoločnosť je vykresľovaná ako cudzí element, hoci práve jej schopnosť kontrolovať štát patrí k základným poistkám demokracie. Moc, ktorá označuje každú kontrolu za nepriateľstvo, sa postupne zbavuje korekčných mechanizmov – a tým zvyšuje riziko vlastných zlyhaní.

Dezinformácie ako politický nástroj

Slovensko patrí medzi spoločnosti s nízkou dôverou v inštitúcie a vysokou náchylnosťou na konšpiračné a dezinformačné naratívy. Analýzy GLOBSEC dlhodobo ukazujú výraznú časť populácie otvorenú proruským interpretáciám sveta a skeptickú voči demokratickým inštitúciám, EÚ či NATO.[13]

Ani tento stav nevytvorila jedna vláda. Všetky kabinety zanedbávali mediálne vzdelávanie, strategickú komunikáciu a budovanie dôvery. Rozdiel však spočíva v tom, či politická moc proti dezinformáciám bojuje, alebo ich využíva.

Robert Fico a viacerí predstavitelia jeho koalície opakovane používajú jazyk, ktorý spochybňuje médiá, občiansku spoločnosť, západných partnerov a niekedy aj vedecké autority. Takáto rétorika nie je iba komunikačný štýl. Premieňa nedôveru na politický kapitál. Krátkodobo môže mobilizovať voličov, dlhodobo však ničí schopnosť štátu presvedčiť občanov aj v situáciách, keď pôjde o zdravie, bezpečnosť alebo hospodársku krízu.

Zahraničná politika: dve posolstvá pre dve publiká

Vláda Eduarda Hegera po ruskej invázii na Ukrajinu ukotvila Slovensko medzi aktívnymi spojencami Kyjeva. Krajina poskytla vojenskú pomoc a v rámci svojich možností vystupovala ako čitateľný partner EÚ a NATO.

Po roku 2023 sa rétorika zásadne zmenila. Robert Fico doma útočí na sankcie, vojenskú pomoc a „Brusel“, pričom používa formulácie blízke ruským naratívom. V praktických európskych rozhodnutiach však Slovensko zväčša zostáva v spoločnom rámci. Vzniká tak dvojkoľajná politika: pragmatickejšia navonok, konfrontačná doma.

Táto stratégia môže krátkodobo znižovať cenu medzinárodného konfliktu a zároveň uspokojovať domáce publikum. Má však náklady. Partneri prestávajú vnímať Slovensko ako predvídateľnú krajinu a občania dostávajú od vlastnej vlády signál, že spojenci sú skôr podozriví aktéri než základ bezpečnosti a prosperity štátu.

Kto teda nesie zodpovednosť?

Poctivá odpoveď nemôže znieť „iba Fico“. Pandémia, vojna, energetická kríza a starnutie populácie nie sú dielom slovenskej vlády. Igor Matovič nesie zodpovednosť za chaotické riadenie pandémie a rozvrat politickej kultúry. Eduard Heger nedokázal obnoviť stabilné vládnutie ani pripraviť dostatočne presvedčivú fiškálnu cestu. Peter Pellegrini ako premiér po roku 2018 nepriniesol zásadnú očistu ani reformný obrat. Ľudovít Ódor mal príliš krátky a obmedzený mandát na to, aby dlhodobé trendy zmenil.

Napriek tomu nesie Robert Fico najväčší diel politickej zodpovednosti, a to z troch dôvodov.

Po prvé, čas pri moci. Fico a jeho strana riadili Slovensko počas podstatnej časti obdobia od roku 2006. Mali viac príležitostí než ktorýkoľvek iný politický aktér reformovať zdravotníctvo, školstvo, justíciu a hospodársky model.

Po druhé, kvalita štátu, ktorý po sebe zanechali. Rok 2018 odhalil, že pod povrchom ekonomického rastu vznikol systém klientelizmu a neformálneho vplyvu, ktorý zasiahol políciu, prokuratúru aj súdy.

Po tretie, charakter krokov po návrate v roku 2023. Kým staršie vlády možno kritizovať najmä za nečinnosť, odkladanie reforiem a tolerovanie zlého systému, štvrtá Ficova vláda aktívne mení inštitucionálne pravidlá spôsobom, ktorý oslabuje kontrolu moci. To je kvalitatívne iný problém.

Je Slovensko na ceste k systémovému zlyhaniu?

Zatiaľ nie je presné hovoriť o zlyhanom štáte. Slovensko má fungujúce voľby, je členom EÚ a NATO, disponuje profesionálnou časťou verejnej správy a občianska spoločnosť zostáva živá. Ekonomika stále vytvára hodnotu a európske fondy poskytujú krajine mimoriadny investičný priestor.

Riziko však nemožno podceňovať. Systémové zlyhanie zvyčajne neprichádza jedným dramatickým okamihom. Vzniká, keď sa dlhodobo spoja štyri procesy:

1. ekonomika stráca schopnosť dobiehať vyspelejšie krajiny,
2. verejné služby nedokážu udržať ľudský kapitál,
3. demografia znižuje počet ľudí, ktorí systém financujú,
4. politická moc oslabuje inštitúcie, ktoré by chyby mohli odhaliť a napraviť.

Na Slovensku dnes vidíme všetky štyri. Nie sú ešte nezvratné, ale navzájom sa posilňujú. Slabé školstvo podporuje odchod talentu. Odchod talentu znižuje rast a daňové príjmy. Slabšie verejné financie zhoršujú zdravotníctvo a školstvo. Nedôvera v štát posilňuje extrémne a dezinformačné naratívy. Oslabené médiá a kontrolné inštitúcie znižujú cenu politických chýb pre tých, ktorí ich robia.

Čo by mohlo trend zvrátiť

Slovensko nepotrebuje ďalší zoznam stoviek priorít. Potrebuje niekoľko záväzkov, ktoré prežijú viac než jedno volebné obdobie:

• viacročnú konsolidáciu založenú na kontrole výdavkov a prorastových reformách, nie iba na nových daniach;
• stabilnú reformu dôchodkov zohľadňujúcu starnutie obyvateľstva;
• dokončenie reformy nemocničnej siete a posilnenie ambulantnej a preventívnej starostlivosti;
• dlhodobé investície do učiteľov, raného vzdelávania, výskumu a kvalitných univerzít;
• ochranu nezávislosti polície, prokuratúry, súdov, kontrolných orgánov a verejnoprávnych médií;
• profesionálnu štátnu správu, v ktorej rozhoduje kompetencia, nie stranícka príslušnosť;
• čitateľné ukotvenie v EÚ a NATO aj v domácej politickej komunikácii.

Najväčšou hrozbou nie je, že Slovensko zajtra skolabuje. Najväčšou hrozbou je, že si spoločnosť zvykne na pomalé zhoršovanie ako na normálny stav. Že nižšiu kvalitu služieb, odchod mladých, rastúci dlh a oslabovanie pravidiel začne považovať za nemennú súčasť života.

Úpadok krajiny sa totiž nezačína v okamihu, keď prestane fungovať. Začína sa v okamihu, keď prestaneme očakávať, že môže fungovať lepšie.

Zdroje

1. International Monetary Fund: *Slovak Republic: 2025 Article IV Consultation – Press Release and Staff Report*, marec 2025.

2. Európska komisia: *Country Report – Slovakia*, priebežne aktualizovaná stránka a príslušné správy v rámci európskeho semestra.

3. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť: *Správa o dlhodobej udržateľnosti verejných financií za rok 2024 – hlavné závery*, apríl 2025.

4. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť: *Long-term Sustainability / Gross Debt*, aktuálne ukazovatele verejných financií.

5. OECD a European Observatory on Health Systems and Policies: *Slovakia: Country Health Profile 2025*, 2025.

6. Európska komisia: *Recovery and Resilience Plan for Slovakia*, informácie o reformách, míľnikoch a platbách.

7. OECD: *PISA 2022 Results – Country Note: Slovak Republic*, december 2023.

8. Európska komisia: *2024 Ageing Report – Country Fiche: Slovak Republic*, 2024.

9. Európska komisia: *Rule of Law Report – Country Chapter on the Rule of Law Situation in Slovakia*, 2025; pozri tiež predchádzajúce ročníky na tej istej stránke.

10. V-Dem Institute: *Democracy Report 2025: 25 Years of Autocratization – Democracy Trumped?*, 2025; dáta pokrývajú vývoj do roku 2024.

11. World Justice Project: *Rule of Law Index – Slovakia*, interaktívne výsledky a metodika indexu.

12. Reporters Without Borders: *Slovakia – World Press Freedom Index*, aktuálny profil krajiny.

13. GLOBSEC: *GLOBSEC Trends 2023*, máj 2023.

Poznámka k interpretácii

Text rozlišuje medzi doloženým vývojom a politickou interpretáciou zodpovednosti. Medzinárodné indexy demokracie, právneho štátu či mediálnej slobody nie sú meraním bez neistoty; používajú rozdielne metodiky a časové obdobia. Ich výpovedná hodnota je najsilnejšia vtedy, keď sa zhodujú navzájom a ich trend možno spojiť s konkrétnymi, overiteľnými rozhodnutiami verejnej moci.