Lepšie možno nebude

Nie je to dystopia. Skôr tiché vytriezvenie. Slovensko v roku 2035 nie je krajinou veľkých katastrof, ale krajinou dôsledkov rozhodnutí, ktoré sa roky odkladali.

V roku 2035 sa na Slovensku nebude hovoriť o budúcnosti tak často ako kedysi. Budúcnosť už totiž príde do ambulancií, na obecné úrady, do škôl, fabrík aj do rodín. A nebude vyzerať ako technologický zázrak. Bude mať podobu prázdnejšej triedy v okresnom meste, autobusu, ktorý ide už len trikrát denne, a ľudí po päťdesiatke, ktorí sa popri práci starajú o matku, či otca.

Slovensko nezmizne z mapy. Neupadne zo dňa na deň. Ale bude staršie, opatrnejšie a unavenejšie.

Najmä mimo Bratislavy.

Krajina, kde zmizli ľudia

Dlho sme si zvykli, že problémom Slovenska je nedostatok pracovných miest. V roku 2035 bude problémom stále častejšie nedostatok ľudí.

Mnohé obce už nebudú riešiť, kde postaviť novú škôlku. Budú riešiť, či ešte dokážu udržať otvorenú tú existujúcu. Niektoré základné školy budú mať menej tried, menej detí a viac prázdnych priestorov. Na druhej strane budú chýbať miesta v zariadeniach pre seniorov, opatrovatelia, sestry, lekári aj ľudia, ktorí sú ochotní robiť náročnú a často slabo platenú prácu v sociálnych službách.

Starnutie krajiny nebude abstraktná štatistika. Bude to každodenná skúsenosť.

Rodiny budú mať menej detí, ale viac povinností. Mladí budú neskôr odchádzať z rodičovských domácností, pretože vlastné bývanie zostane drahé. Ľudia v produktívnom veku budú súčasne splácať hypotéky, vychovávať deti a pomáhať rodičom. Generácia, ktorá mala byť motorom ekonomiky, bude často hlavne držať pokope vlastnú rodinu.

Dve Slovenské republiky

Rozdiel medzi Bratislavou a zvyškom krajiny bude v roku 2035 ešte viditeľnejší.

Hlavné mesto bude plné príležitostí, technológií, zahraničných pracovníkov, služieb a nových štvrtí. Zároveň však bude drahé, dopravne preťažené a pre mnohých vlastných obyvateľov čoraz menej dostupné. Byt v Bratislave sa pre časť mladej generácie stane skôr rodinným projektom než výsledkom vlastnej práce.

Len niekoľko desiatok kilometrov od mesta však začne iná realita. Obce v zázemí budú rásť, ale často chaoticky: nové domy, viac áut, tlak na školy, kanalizáciu aj miestne cesty. Nebudú to automaticky lepšie miesta na život. Budú to miesta, ktoré rastú rýchlejšie, než dokážu plánovať.

A potom bude ďalšie Slovensko. Menšie mestá a obce, z ktorých odišli mladí, študenti aj kvalifikovaní ľudia. Zostali tam rodičia, starí rodičia, lokálne firmy a tí, ktorí nechcú alebo nemôžu odísť. Nie sú to neúspešné miesta. Často sú to miesta s kvalitným prostredím, silnými vzťahmi a dostupným bývaním. Chýba im však jedna zásadná vec: presvedčenie, že budúcnosť sa dá vybudovať aj tam.

Práca sa zmenila, neistota zostala

V roku 2035 už nebude stačiť povedať, že Slovensko je priemyselná krajina. Priemysel bude stále dôležitý, ale bude zamestnávať menej ľudí. Automatizácia, robotizácia a umelá inteligencia postupne nahradia časť rutinných profesií. Nie náhle, nie dramaticky, ale dostatočne na to, aby to zmenilo celé regióny.

Fabriky budú modernejšie. Budú vyrábať presnejšie, čistejšie a s menším počtom zamestnancov. V hale, kde kedysi pracovali stovky ľudí, bude o pár rokov neskôr pár desiatok technikov, údržbárov, programátorov a operátorov systémov.

Otázkou nebude, či technológie zoberú prácu. Otázkou bude, komu vytvoria novú.

Slovensko bude potrebovať menej ľudí na opakovanú manuálnu prácu a viac ľudí, ktorí dokážu technológie ovládať, opravovať, navrhovať a prepájať s realitou. Problém je, že školstvo, rekvalifikácie a verejná správa budú opäť o krok pozadu. Nie preto, že by ľudia nechceli zmenu. Ale preto, že zmenu je jednoduchšie sľúbiť, než pripraviť.

Staroba nebude súkromný problém

Najväčšia skúška Slovenska nebude ekonomická. Bude ľudská.

Kto sa postará o ľudí, ktorí budú žiť dlhšie, ale nie vždy zdravšie? Kto bude stáť pri posteli osemdesiatročného otca, keď jeho deti pracujú stovky kilometrov ďaleko? Kto zabezpečí dôstojnú starobu v obci, kde už nie je lekár, lekáreň ani pravidelná doprava?

Dôchodok nebude jedinou témou. Dôležitejšia bude starostlivosť.

V roku 2035 už nebude možné predstierať, že sa o seniorov postará výlučne rodina. Rodiny budú menšie, rozptýlenejšie a pracovnejšie vyťažené. Ak štát a samosprávy nevybudujú dostupnú sieť terénnej, komunitnej a pobytovej starostlivosti, veľká časť bremena zostane na osobách v strednom veku. A to bude mať cenu, ktorú nebude vidieť v žiadnej rozpočtovej tabuľke: menej kariér, viac vyhorenia, viac osamelosti.

Politika malých rozhodnutí

Slovensko v roku 2035 nebude potrebovať ďalšie veľké vízie na billboardoch. Bude potrebovať kompetentnú politiku malých rozhodnutí.

Fungujúci vlak medzi okresným mestom a krajským centrom. Dostupný nájomný byt. Lekára, ktorý prijíma nových pacientov. Tieň v uliciach počas horúcich dní. Školu, ktorá dokáže pripraviť deti na svet, ktorý sa mení rýchlejšie než učebnice. Obecný úrad, ktorý vie pripraviť projekt, získať peniaze a postaviť službu, ktorá ľuďom reálne uľahčí život.

To nie sú malé veci. To je štát v každodennej podobe.

Práve na nich sa ukáže, či Slovensko zostalo krajinou, z ktorej sa odchádza, alebo sa stalo krajinou, v ktorej sa dá dôstojne zostarnúť, pracovať aj vychovávať deti.

Nie je neskoro

Rok 2035 nemusí byť rokom rezignácie. Môže byť rokom, keď si konečne prestaneme nahovárať, že problémy vyrieši ďalšia vláda, eurofondy, veľký investor alebo náhodný ekonomický rast.

Slovensko má schopných ľudí, mestá s potenciálom, silné regióny aj krajinu, ktorú si stále vážime menej, než by sme mali. Má aj technológie, dáta a skúsenosti, ktoré môžu pomôcť rozhodovať rozumnejšie.

To všetko však potrebuje dostať priestor a hlas.